Trnavská všehochuť 1/2 (12. január 2009)

Autor: Zdenko Dzurjanin | 29.1.2009 o 6:59 | Karma článku: 5,28 | Prečítané:  3727x

Čo sa stane, keď ráno na stanici stretnete bývalého spolužiaka z vysokej školy...

fV jeden januárový pondelok som si len tak zmyslel, ze obetujem 66 korún a pôjdem sa pozrieť, čo nového majú v Trnave. Do tohto mesta chodievam veľmi často, nakoľko tu býva časť mojej rodiny. Teraz však bol cieľ cesty iný ako býva zvyčajne, keď chodím navštíviť strýka a tetu so sesternicami. Chcel som zdokumentovať pamiatky (typu pamätník, kostol, socha, atď..) a zachovať ich do budúcnosti, keby náhodou chceli s nimi niečo nekalé urobiť.

Moju snahu ísť znova do Slovenského Ríma, podporil aj bývalý spolužiak Jakub Tinák (rodom Bratislavčan, ale bytom v Trnave), ktorého som úplne náhodou stretol ráno na stanici. Pre istotu som sa ho však opýtal, kam cestuje, a keď mi odpovedal, že domov, vedel som, že s Kubom strávim príjemnú polhodinku vo vlaku smerujúcom do Košíc, s vystúpením v Trnave.

Využil som teda situáciu a poprosil som ho, či by mi neurobil detailnejšiu prehliadku mesta a ukázal mi ho také, aké som ho dovtedy ešte nepoznal. (Nebojte sa, Kubo je slušný človek, po baroch ani podnikoch sme teda nechodili). Vedel, že veľmi rád fotografujem a keď mám pri sebe môj fotoaparát, kade chodím, tade fotím. Aj napriek tomu, že počasie nebolo pekné, ponúkam vám môj pohľad na Trnavu spoza fotoaparáta.

P1050131.jpg

Rímskokatolícky Kostol Božského Srdca Ježišovho
vo farnosti Trnava - Tulipán
Римокатолический костёл Божьего Сердца Исуса Христа
в приходе Трнава - Тулипан
(на фотографии внизу в здании оранжевого цвета находится
монастырь женского ордена сёстр Зденки Шелинговой)

 P1050132.jpg

Naše spoločné putovanie po trnavských pamiatkach sme začali pri najnovšom trnavskom kostole v južnej časti mesta. Ten ponúka veriacim a jeho návštevníkom možnosť vypočuť si hru na funkčnom dvojmanuálovom, 24 registrovom organe z roku 1956 od firmy RIEGER-KLOSS (zoznam registrov nájdete tu). Pri kostole sa nachádza kláštor ženskej rehole sestier Zdenky Schelingovej (oranžová budova). Kostol je situovaný asi 15 minút od železničnej stanice Trnava a je zatiaľ jediným kostolom v tejto oblasti.

 P1050134.jpg

Pamätník padlým vojakom v prvej svetovej vojne v Trnave
Памятник павшим солдатам в первой мировой войне в городе Трнава

Okolo tohto pamätníka som chodieval k babke na Kopánku, ale až teraz som si ho bol detailnejšie poobzerať. Ba aj Kubovi som hovoril, že je to až hanba, že som si takéto samozrejmé veci všimol až teraz, napriek tomu, že boli od miesta môjho prechodu vzdialené možno na 10 krokov. Snáď môže byť ospravedlnením to, že napriek tomu, že v Bratislave žijem už 22 rok, ani ju, čo sa týka pamiatok, nepoznám dokonale a ešte vždy ma má čo prekvapiť. Veď ani Moskovčania nepoznajú svoje mesto stopercentne, tak mi moju nevšímavosť a predchádzajúce opovrhovanie pamiatkami malého rozmeru, prosím, milí Trnavčania, prepáčte. Nabudúce sa posnažím, trocha viac.

 P1050141.JPG

Ale späť k pamätníku. Tak ako aj v iných mestách a dedinách po celom Slovensku, ani obyvatelia Trnavy nezaháľali a išli do boja, aby pre slovenský národ vybojovali koniec vojny a lepšiu budúcnosť v novej, črtajúcej sa Československej republike. Tej sa však už, bohužiaľ, nedožili, ale pamiatka na ich urputný boj v srdciach Trnavčanov žije dodnes, o čom svedčí aj tento pamätník padlým vojakom v prvej svetovej vojne[1]. Nachádza sa pri hradbách v blízkosti jediného evanjelického kostola v meste.

Ten postavili v pôvodnej hradobnej priekope ako funkcionalistickú stavbu s polkruhovým pôdorysom v roku 1924. Kostol je zaujímavý amfiteátrovým usporiadaním interiéru a závesným stropom. Dnes sa majestátne týči spoza stromov na Námestí SNP len pár minút od železničnej stanice.

 P1050215.jpg

Evanjelický kostol na Námestí Slovenského národného povstania
Евангелический костёл на Площади Словацкого национального восстания

V blízkosti kostola sa nachádza niekoľko ďalších mestských pamiatok. Jednou z nich je bronzová socha prvého československého generála v službách Francúzska - Milana Rastislava Štefánika - v životnej veľkosti. Jej autorom je akademický sochár Ján Koniarek. Jeho socha Štefánika je odborníkmi považovaná za jednu z najvernejších podôb politika spomedzi jestvujúcich pomníkov a pamätníkov. Pôvodne bola osadená na inom mieste (pri vyústení pešej zóny) a v čase komunizmu ju nemilosrdne odsunuli do depozitu mesta a nahradili pamätníkom osloboditeľov, ktorý sa nachádza v blízkosti sochy Štefánika. Druhýkrát ju slávnostne odhalili v roku 1990.

 P1050212.jpg

Socha Milana Rastislava Štefánika
Статуя Милана Растислава Штефаника 

Po úspešnom procese oslobodzovania Slovenska v časoch po skončení Slovenského národného povstania, vojská druhého ukrajinského frontu dňa 1. apríla 1945 prišli k bránam Trnavy. Svedectvo o tom, je vtesané a vyobrazené na Pamätníku osloboditeľom Trnavy na Námestí Slovenského národného povstania oproti evanjelickému kostolu. Tento monument, na ktorom príslušníci Červenej armády hrdo vztyčujú zbraň a vlajku, pod ním žiariaci nápis Večná sláva hrdinskej sovietskej armáde, osloboditeľke našej vlasti 1. apríla 1945, však na mňa pôsobil dosť rozpačito. Ktohovie? Možno jeho veľkosťou chceli Trnavčania vyjadriť vďaku za ich oslobodenie od útlaku fašistického Nemecka, alebo chceli ukázať aká je ich láska k sovietskemu národu vrúcna a veľká. Keby som ja také niečo mal osobne naprojektovať, určite by to nespĺňalo moje predstavy o kráse, ak by to malo byť tmavej farby. (Ale to by som najprv musel vedieť niečo z do kameňa vytesať alebo niečo odliať.)

 P1050206.jpg

 Večná sláva hrdinskej sovietskej armáde,
osloboditeľke našej vlasti 1. apríla 1945
Вечная слава героической советской армии,
освободившей нашу родину 1. апреля 1945 году

Za primátorovania Štefana Bošnáka pribudol z iniciatívy Konfederácie politických väzňov Pamätník nespravodlivo prenasledovaných v rokoch 1948 - 1989, ktorý architektonicky zkrášľuje dolnú časť Hlavnej ulice. Okolo pamätníka sa symbolicky vinie reťaz a nápis v dolnej časti pamätníka (prebratý a parafrázovaný z Jednotného katolíckeho spevníka z piesne číslo 523) hovorí: „Vďaka Ti, Bože, čos' ráčil slovenskému rodu, láskavo vrátiť slovobnú zas hrudu, aby žil na nej jarma pozbavený."

 P1050210-1.jpg

Pamätník nespravodlivo prenasledovaných v rokoch 1948 - 1989
Памятник несправедливо преследваных в 1948 - 1989 годах

Trnava by nebola tým, čím je dnes, ak by tu nebolo toľko kostolov. V Bratislave, či Košiciach je kostolov oveľa viac, a predsa sa Mestu na Dunaji nehovorí Slovenský Rím, ba dokonca sa týmto pomenovaním nepýši ani metropola východu - Mesto mladých. Musím uprimne povedať, že tak veľa kostolov som jakživ na svete nikde inde nevidel, a práve tento fakt nás oprávňuje, aby sme Trnavu mohli nazvať Slovenským Rímom. (Zaujímalo by ma mimochodom, či je samotné mesto udržiava priateľské kontakty Rímom. Zatiaľ som sa dopátral iba k družobným mestám v Maďarsku (Szombathely), Anglicku (Rochester), Nikaragui (Granada) a Číne (Fuding).)

 
 P1050202.jpg
 P1050203.jpg

Rímskokatolícky Kostol sv. Heleny na pešej zóne
Римокатолический костёл св. Елены в зоне прохожих

Výnimočný ráz trnavskej pešej zóny, ktorá je situovaná na Hlavnej ulici dotvára okrem množstva malých obchodíkov, mestskej radnice aj jeden z kostolov - Rímskokatolícky gotický Kostol sv. Heleny z prvej štvrtiny 14. storočia, - situovaný na konci pešej zóny (v smere k železničnej stanici). Z rozprávania môjho otca som sa dozvedel, že v tomto chráme sa konala zádušná omša za môjho deda. Ja si však konkrétne na túto udalosť nepamätám (aj keď na pohreb už áno), pretože dedo umrel v roku 1991, keď som začínal žiť piaty rok svojho života.

Pri tejto príležitosti si spomínam na najčastejšiu otázku, ktorú som vždy dedovi položil, keď som nemal od nudy nevedel, čo so sebou robiť.

Ja: „Dedo?"
Dedo: „Prosím?"
Ja: „Nič."

Teraz si predstavte, že vás jeden malý 4 - 5-ročný chlapec otravuje hoci aj pol dňa s touto otázkou. Nemali by ste ho chuť minimalne vyfliaskať?

Dedo bol skvelý človek. Až po rokoch som si na slede týchto otázok uvedomil, aký presne bol, hoci som ho poznal iba 5 rokov. Možno by ste toho chlapca poslali niekam hrať sa, alebo povedali mu, nech si ide kresliť, ale dedo bol iný. Dedo dokázal aj pol dňa počúvať tento bezvýznamný a k ničomu nevediaci dialóg dvoch ľudí, a osobne si myslím, že by to dokázal hoci aj celý deň, keby som doňho hučal. Môj dedo bol neoblomný, všetko znášal, veril a dúfal, že nakoniec dobro zvíťazí. Bol neoblomný vo viere, ktorú dostal od svojho Boha a nedokázal sa jej zriecť dokonca ani vtedy, keď za ním prišli komunisti a povedali „buď sa zriekneš svojej viery, alebo pojdeš fárať do bane!". Ostal tým, čím bol celý život, aj keď sa mu jeho sen o tom, že raz bude gréckokatolícky kňaz rozplynul vyhodením zo seminára; musel všetko nechať a ísť - ako to môj brat neskutočne presne vystihol - „kopať za vlastné presvedčenie". A na tieto následky kopania za vlastné presvečenie umrel. Pochovali sme ho presne na výročie vypuknutia Slovenského národného povstania.

Otec vravel, že za bicykel, na ktorom išiel dedo poslednýkrát na pole, aby doniesol zajacom potravu, dostali naspäť peniaze, lebo ho ukradli a bol poistený. Čo sú však peniaze v porovnaní so stratou ľudského života? Slabá náplasť na bolesť, ktorú v srdci zanechala smrť milovaného človeka.


 P1050148.JPG

„Tuto od stredoveku stávala fortna menovaná za „Svätým Jakubom". Na jej mieste
bola vybudovaná táto brána v jubilárnom roku Československej republiky 1938."

„Tu zachovaný znak býval na jednej z mestských brán, bol zasadený v roku 700
ročného jubilea mesta 1938. Boh žehnaj Budúcnosti!"

Nápisy nad vstupnou bránou do centra mesta
Надписи над входными воротами в центр города

Život však ide ďalej, ako sme išli aj my. Zanechajúc pešia zónu, vrátili sme sa s Kubom na Námestie SNP  a popri hradbách sme pokračovali ku Kostolu sv. Jakuba Staršieho. Cestou sme si prezreli výstižný pamätník poľnohospodárom, ktorý postavili členovia Okresnej poľnohospodárskej správy v Trnave pri príležitosti 40. výročia združstevňovania poľnohospodárstva, pokus o plagát z roku 1948 od akademika L. Čecha na jednom z obytných domov stojacich na prístupovej ceste z Nitry (nakreslený v roku 1976), či pamätník Antona Bernoláka pri hradbách (obrázok v článku Ondrej Mésáros: K uzákoneniu bernolákovčiny ako spisovného jazyka).

 P1050145.jpg

„Ako poľnohospodár hrdý som,
že obrábam zem, počúvam jej reč živú,
dorobím vám chleba skyvu,
kde sa len po vlasti hnem
chlieb s vami jem."

Pamätník poľnohospodárom z roku 1989 pri hradbách
Памянтик полеводцам из 1989 года около крепостных стен.

 
P1050146.JPG

Plagát z roku 1948
Плакат из 1948 года

Trocha socializmu nezaškodilo, ale my sme sa pobrali za hradby, smerujúc ku spomínanému kostolu sv. Jakuba. Pôvodne na tomto mieste stál gotický kostol s kláštorom a cintorínom. Dnes tento trnavský kostol spravujú františkáni a pýšia sa tým, že v ich kláštore bolo miesto rokovaní uhorských a českých kráľov. Kostol bol pôvodne stredoveký, ale znova ho postavili v rokoch 1643 - 1650 v barokovom štýle s jednou loďou. Postavený v takomto štýle, ho v roku 1683 postihol veľký požiar. Za obeť padlo aj niekoľko okolitých domov. Súčasný vzhľad je výsledkom rekonštrukcie z rokov 1689 - 1712.

Predpokladá sa, že v prvej polovici 13. storčia, ešte pred príchodom františkánov do Uhorska, stál na mieste dnešných objektov kláštor iného rádu, pravdepodobne benediktínske opátstvo. Františkáni prišli do Trnavy niekedy v 30. rokoch 13. storočia a pravdepodobne sa usadili v menšom dome pri Kostolíku sv. Heleny, kde stál mestský špitál. Počas povstania Štefana Bocskaya kostol prešiel do dočasného užívania trnavských kavínov.

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že tento kostol sa mi zo všetkých trnavských kostolov (aktuálnu fotografiu nemám iba z Kostola Panny Márie Pomocnice Kresťanov na Kopánke) fotil najjednoduchšie (samozrejme zozadu). Pri ostatných by som potreboval vysokozdvižný vozík, žeriav, alebo helikoptéru.

P1050156.jpg 
 P1050160.jpg

Dva pohlady na rímskokatolícky Kostol sv. Jakuba Staršieho
Два виды на римокатолический костёл св. Иакова Старшего

Cestičkou dole sme sa dostali do srdca Trnavy - na hlavné Trojičné námestie, miesto vianočných a silvestrovských zábav Trnavčanov. Námestie je pomenované podľa sochy Svätej Trojice (morového stĺpu z roku 1695, obnoveného v roku 1993), ktorá sa týči v jej hornej časti (pri divadle). Dominantou námestia je Mestská veža - renesančná stavba z roku 1574 s barokovou strechou z konca 17. storočia. Na jej vrchole sa pýši socha Immaculaty.

P1050161.jpg 

Divadlo Jána Palárika na Trojičnom Námestí
Театр Яна Паларика на Площади св. Троицы

 P1050174.jpg

 Pohľad na Trojičné námestie
Вид на Площадь св. Троицы

Okrem veže kolorit námestia dotvára aj Divadlo Jána Palárika (prvé kamenné divadlo na Slovensku z roku 1831) situované pri vyústení Hlavnej ulice do Trojičného námestia. Hneď oproti Mestskej veži - v Štefánikovej ulici je situovaný jezuitský Kostol sv. Trojice. V dolnej časti sa nachádza fontána, pošta a obchodný dom - jedna zo stavieb, ktorá mi neuveriteľným spôsobom pripomína socializmus. Veď napokon, posúďte sami. Budova je funkčná, v súčasnosti sa v nej nachádza Obchodný dom Jednota.

Vráťme sa ale k jezuitom a ich kostolu. Kostol Najsvätejšej Trojice je kláštorný jednoloďový kostol mužskej rehole jezuitov, postavený v rokoch 1720 - 1729 trinitármi v barokovom štýle. Podľa údajov z pôvodnej tabule, ktorá okrášľuje kostol zo vstupnej strany, ho síce stavali trinitári, ale v rokoch 1727 - 1734. Jedno je isté - stavali ho v 18. storočí a vysvätený bol v roku 1729 kanonikom Jánom Okoličánim.

Po zrušení rehole trinitárov, ktorí sa v Trnave usídlili v roku 1712, bolo v kláštore gymnázium. Po menších úpravách jezuitov v roku 1785 slúžil kostol veriacim. Začiatkom 20. storočia bola k severnej strane lode pristavaná bočná pseudogotická kaplnka.

My s Kubom sme pokračovali z Trojičného námestia smerom k Hrubému kostolu za ďalšími pamiatkami tohto krásneho slovenského mesta. Vy si ale na ne budete musieť počkať do nabudúca. Čerstvú krásu Slovenského Ríma vám srostredkujem už v najbližších dňoch, preto toto rozprávenanie zakončím tradičnou vetou:

Pokračovanie nabudúce... 

[1] Na pamätníku sú vyryté nasledujúce mená (uvádzané v pôvodnom prepise v abecednom poradí):

  • Adámek Jozef, Adler Viktor, Andel Michal, Antal Vojtech, Bachner Arnold, Bachratý František,
  • Baláž Michal, Baschny Alexander, Bednár Ján, Bednárik Imrich, Belko Ján, Benedik Ján, Benek Jozef, Beržinský Arnold, Braun Sigmund, Breiter Jozef, Breiter Otto, Brezina Jozef, Biscontini Theobald, Binovský Ján, Brichta Adolf, Bolecha Adolár, Boschan Maximilian, Borovsky Ján, Borovánszky Ede, Bott Jozef, Brüll Arpád.
  • Cepko Štefan, Cisar František, Cisar Mikuláš, Christian Jan Dr., Csapkovics Karol, Csimó Emil Dr., Cuninka Mikuláš Dr..
  • Čapkovič Jozef.
  • Daniška Vilém, Dávidek Adam, Domény Vilém, Drechsler Jozef, Dúbravec František, Dubrovsky Dezider, Duda Rudolf, Dunda Michal.
  • Ehrenstein Bernat, Elbert Jozef, Elbert Izidor.
  • Fábik Jozef, Fabrika Ladislav, Feidler Jozef, Fein Armin, Fiala Jozef, Fiala Štefan, Forró František, Fuchs Ferdinand.
  • Gabalec Rudolf, Gabriš Ján, Garažis Karol, Gazovič Ján, Geleta Jozef, Geruša Ján, Goldeinger Richard, Goldner Heinrich, Grünfeld Július, Grünfeld Koloman, Gutman Ludevít, Guttman Maximilián.
  • Gamma Mikuláš.
  • Hacai Ján, Hajtmanek Štefan, Halada František, Halada Jozef, Hankócy Ludevít, Haršányi Eduard, Hejtmánek František, Held Ján, Held Pavel, Hizsa Ján, Hornik Karol, Hrašna František, Hlavatý Jozef, Hlavatý Ludevít, Hlavatý Mikuláš, Hlavatý Štefan, Horváth Ján.
  • Jamrick Jozef.
  • Kanovich Sándor, Kiác Ladislav, Kovačič Ján.
  • Lehota Jozef, Lotz Ernest.
  • Maszarovits Jenő, Micsinyei Imrich, Miklošovič Jozef.
  • Novosedlik Theofil
  • Ostatnik Pavel.
  • Parrák Sándor, Piaček Jozef, Pinter Gašpar, Pitzek Anton, Pokorny Gašpar, Polacsek Rudolf, Polakovič Ján, Polešovsky Michal, Proksa Ľudevít, Proksa Ján, Procházka Štefan, Puschenreiter Jozef, Puškáš Ján.
  • Reisz Žigmund, Remo Pavel, Richtarik Jozef, Rippel Gyula, Rysavý Ján, Rišavi Vendel, Rožnák Jozef, Rožič Ján.
  • Sadlon Ľudevít, Sarmir Karol, Schwartz Jozef, Schneider Julius, Schultz Alexander, Sivák Imrich, Sivák Štefan, Sladeček Péter, Stano Pavel, Seidler Vojtech, Sessler Karol, Sevčovič Štefan, Sonnenschein Izidor, Stefek Pavel, Steinitz Ľudevít, Stefanička Lajos, Stejskal Jindrich, Stevik Štefan, Surovy Ján, Surový Ján, Szecsey Gyula, Szekeres Béla, Szulyovsky Ján.
  • Šinko Ján, Šimončič Pavel, Škultéty Ján, Špicer Adolf, Štibrány Ján, Šturdik František, Šturdik Ján, Štrba Jozef, Šuchman Štefan, Švehla Frántišek.
  • Tarkoš František, Teplanský August, Tibenský Michal, Tomeček Pavel, Turas Šimon, Tužik Ján.
  • Urbanovský Bedrich, Urbanovský Michal, Urminský Michal.
  • Vallo Michal, Valovič Krištof, Vancsucha Anton, Vasko Gášpar, Vavro Robert, Ventúra Viliam, Višnovsky Ľudevit, Vitek Anton, Vodák František, Vlk Štefan, Vrždiak Anton.
  • Wachsmut Ľudevit, Winkler Jozef.
  • Zámožik Jozef, Zálešak František, Zdarilek Michal, Záček Štefan.
  • Žažo Ján, Žitnák Pavel.

[2] Boskovič M., Hambálek A., Horváth P., Šimončič J., Zelinka S.: Mestá ČSSR. Trnava. ČSTK-PRESSFOTO. Bratislava. 1988.; Mesto Trnava 2002 - 2009.; Dzurjanin Z.: Ilustračné fotografie k článku. 2009.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?