Slovenské národné hnutie po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní

Autor: Zdenko Dzurjanin | 12.4.2006 o 6:15 | Karma článku: 6,23 | Prečítané:  3040x

Koniec všetkých nádejí slovenského národa.

Budova prvého slovenského gymnázia v Revúcej.Budova prvého slovenského gymnázia v Revúcej.

1. SITUÁCIA V UHORSKU PO RAKÚSKO-UHORSKOM VYROVNANÍ

Podmienky: 1. Koniec nádejí na uznanie samostatného slovenského národa; 2. Nemohli sme sa obracať k cisárovi do Viedne a boli sme odkázaní na milosť a nemilosť Maďarov. Sloven­ský politický tábor sa rozdelil => 1. Stará škola[1]; 2. Nová škola[2].

2. NÁSTUP MAĎARIZÁCIE V 70. ROKOCH

2.1. Útlak v kultúrnej oblasti

Zrušili sa všetky tri slovenské gymnáziá (Revúca, Martin, Kláštor pod Znievom) a až do vzniku ČSR Slováci nemali svoje vlastné školy. Niektorí preto odišli do Čiech. Taktiež sa zrušila Matica Slovenská.

2.2. Útlak v hospodárskej oblasti

Nepodporovali sa panslavistické hnutia.

2.3. Spôsoby maďarizácie

V roku 1879 vychádza Maďarizačný zákon, ktorý hovorí, že maďarčina je povinným vy­učovacím predmetom[3]. S maďarizačnou činnosťou sa začalo už v materských školách, čitateľských spolkoch knižniciach. Vznikol tzv. Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok (FEMKE).

Takisto sa odvliekali slovenské deti do čisto maďarských prostredí. V roku 1885 vznikol Uhorskokrajinský slovenský vzdelávací spolok, ktorý vydával časopisy a kalendáre vo vlasteneckom jazyku. Slovenská nároná strana začala robiť pasívnu politikunezúčastňo­vala sa volieb, no neskôr zistila, že tým nič nedosiahne, lebo nemá zástupcu v sneme.

3. AKTIVIZÁCIA NÁRODNÉHO HNUTIA V 90. ROKOCH

Politické smery v 90. rokoch 19. storočia.

Vzorom pre aktivitu Slovákov boli iné národy, väčšinou Rumuni.

V auguste roku 1895 sa v Pešti konal národnostný kon­gres, kde sa zúčastnili zástupcovia Rumunov, Srbov a Chor­vátov a odmietli teóriu Uhorska ako jednonárodnostného štátu, žiadali zrušiť národnostný zákon z roku 1868, kto­rý túto teóriu práve garantoval a dožadovali sa väčšej de­mokracie.


[1] Predstavidelia: 1. Ján Francisci; 2. František Švantner; 3. Viliam Paulíny-Tóth; 4. štúrovci. Program: 1. Memorandum – vymedzenie nového Hornouhorského okolia. Orientovali sa na Viedeň a stále verili, že sa dá niečo urobiť. Vydávali časopis s názvom Peštbudínske vedomosti, ktoré sa neskôr volali Národnie novini. Po čase vystupovala pod názvom Slovenská národná strana (SNS). Vyznačovali sa pasivitou a očakávali pomoc z vonka.
[2] V tejto skupine boli ľudia, ktorí nesúhlasili s orientácou starej školy – Ján Nepomuk Bobula (predstaviteľ malej slovenskej buržoázie), Ján Palárik a Ján Mallý-Dusavov. Orientovali sa na Budapešť => Program: 1. Vzdali sa požiadavky Hornouhorského okolia, aby sa dohodli s Maďarmi; 2. Demokratizácia Slovenska; 3. Zís­kať pre národné hnutie slovenskú šľachtu. Vydávali Slovenské noviny a na rozdiel od predstaviteľov starej ško­ly, boli aktívni => organizovali akcie za slovenské školy. Zanikli na začiatku 70. rokov.
[3] Maďarský jazyk ako predmet musel byť každý deň, ale nemuselo sa ním však hovoriť.
[4] Predstavitelia: 1. Andrej Hlinka; 2. Ferdiš Juriga. Orientovali sa na maďarskú stranu Néppárt, lebo sú­hlasili s jej programom => 1. Podpora drobných hospodárov (malých roľ­níkov); 2. Dodržiavanie národnostné­ho zákona; 3. Nesúhlas s cirkevno-správnymi reformami. Neskôr spolupráca prestala fungovať lebo Slováci zistili, že dodržiavanie národnostných práv je pre nich len formálna vec. Klerikálny smer mal najväčsí vplyv na vidieku. Zo všetkých smerov sa oni najviac venovali osvetovej a vzdelávacej činnosti. Boli konzervatívni a stavali sa proti zaužívaným hodnotám.
[5] Predstavitelia: 1. Vavro Šrobár; 2. Pavol Blaho; 3. mládež študujúca mimo Uhorska (Praha, Viedeň). Názov strany vznikol podľa časopisu Hlas, ktorý strana vydávala. Veľký vplyv na nich mal Lev Nikolajevič Tol­stoj a Tomáš Masaryk – vtedajší profesor na pražskej univerzite. Program: 1. Mravná obroda národa pod hes­lom „Nie lieň (lenivosť), ale prácu, nie lož, ale pravdu, nie nenávisť, ale lásku.“; 2. Prehlbovanie a rozširovanie osvetovej činnosti medzi ľudom (toto mal na starosti poslanec Pavol Blaho – bod programu sa však nedodržal); 3. Upevňovanie československej jednoty. Zápory hnutia: 1. Prílištný kriticizmus zameraný na najstarších čle­nov zo SNS; 2. Nedostatočné zbližovanie s ľudom; 3. Oživenie čechoslovakizmu.
[6] Na čele agrárneho hnutia stál Milan Miloslav Hodža.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?