Sociálne pomery Uhorska v polovici 12. storočia (12. storočie)

Autor: Zdenko Dzurjanin | 4.7.2006 o 6:00 | Karma článku: 2,00 | Prečítané:  1672x

Oto, biskup frizinský, opisuje z vlastnej skúsenosti uhorské pomery. Zúčastnil sa druhej križiackej výpravy a prešiel s pešiakmi cisára Konráda III. pozdĺž Dunaja cez Uhorsko. Charakterizuje spoločenské pomery v Uhorsku, ktorého súčasťou bolo i Slovensko.

Výraz Uhrov je divoký, oči majú hlboké, sú nízkej postavy, ich reč je barbarská a obyčaje divoké, že treba obžalovať osud, alebo diviť sa božej trpezlivosti, ktorá takým obludám a nie ľuďom zverila takú utešenú krajinu. Byzantskú vynaliezavosť napodobňujú v tom, že nijakú vec neriešia bez dôkladného a dlhého pojedná­vania. V mestách a dedinách je konečne málo domov z rákosia, menej z dreva a najmenej z kameňa, pretože bý­vajú celé leto a jeseň pod šiatrami. Jednotliví muži, nosiac zo sebou stolice, schádzajú sa na kráľovský dvor a nezanedbávajú pojednávania o štátnych záležitostiach, pri tom cez mrazivú zimu bývajú v malých domcoch len pre to určených. Natoľko sú podriadení panovníkovi, že ani jeden sa neodváži rozhnevať ho otvoreným odvráva­ním, ale ani tajným pošuškávaním porušiť, čo je proti jeho vôli. Tuná je pravidlom, že v spomínanom kráľovstve, delenom na sedemdesiat a viac komitátov, s plnou spravodlivosťou kráľovskej pokladnici patria dve časti príjov, tretia ostáva županovi a nik sa neopováži raziť peniaze a vyberať mýta okrem panovníka.

„Ak niekto zo županov alebo veľmožov urazí panovníka v malej veci, alebo by bol z toho nespravodlivo obžalovaný, ktorýkoľvek žalárny vojak, poslaný dvorom, takého zatkne, zbaví ho sprievodu, sputná okovami a predvedie ho k rozličným druhom mučiacich nástrojov.“

Nijaká mienka sa nevyžaduje od panovníka druhmi (obžalovaného) ako je u nás[1] zvykom, obžalovaný nemá možnosť obrániť sa, ale pre všetkých sa vôľa panovníka pokladá za rozhodnutie záväzné.

Ak niekedy chce panovník zhromaždiť vojsko, všetci bez odporu ako jeden vystroja vojakov a sa zídu. Sedliaci, ktorí bývajú po osadách, (vysielajú) deviati desiateho alebo siedmi ôsmeho, prípadne i menej, ako vyža­duje potreba, so všetkým zariadením potrebným k vojne, pričom ostatní ostávajú doma pracovať na poliach. Tí však, ktorí sú členmi vojenských družín, odvážia sa ostať doma len vo veľmi naliehavom prípade. V kráľovskom šíku sú cudzinci, je ich veľké množstvo, nazývajú sa veľmožmi a tvoria telesnú stráž panovníkovu. Skoro všetci tiahnú ošklivo ozbrojení, iba ak už od cudzincov, ktorých nazývame teraz rytiermi, vychovaní, alebo nimi i splo­dení, nie vrodenú, ale zvonka získanú moc si osvojac, napodobňujú našich veľmožov a hosťov v bojovej skúse­nosti a lesku zbraní.“



[1] V Nemecku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Jaroslav Naď: Odpočúvali ma rok a pol a teraz ma idú diskreditovať

Je to pomsta za kritiku, hovorí politik z OĽaNO.

CYNICKÁ OBLUDA

Kuffov-Chromíkov paradox

Niektorí ľudia tak milujú blížneho svojho, až vlastne nenávidia všetkých ostatných. Tu to máte v prehľadnom grafe.


Už ste čítali?