Zdenko Dzurjanin
Cantus Catholici (r. 1651)
Ako to bolo s vydaním maďarskej verzie spevníka Cantus Catholici, ktorá vyšla v roku 1651 sa dočítate v tomto článku.
Študent odboru ruské a východoeurópske štúdiá Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Zoznam autorových rubrík: Osobnosti Bulharska, Bulharské sviatky, Balkánske vojny, Z histórie Bulharska, Pamätaj na svoju históriu, Zamatová revolúcia v Bulharsku, Spomienky z bulharskej školy, Moje revolučné básne (bulharsk, Z histórie Slovenska, Z histórie Slovenska - dodatky, Nezľaknite sa!!!, Súkromné, Prvá svetová vojna, Zujímavosti z jazyka, Literatúra, Brepty zo školských lavíc, Na chvíle voľna, Poézia, Produkty vlastnej výroby, Prechádzky po Bratislave, Z výletov po našom Slovensku, Z výletov po svete, Uhorské hrady, Z dejín, ktoré rozprávajú, Ruská federácia v symboloch, Z bulharských kroník
Ako to bolo s vydaním maďarskej verzie spevníka Cantus Catholici, ktorá vyšla v roku 1651 sa dočítate v tomto článku.
Mladí Slováci na bratislavskom generálnom seminári v popredí s Antonom Bernolákom a pod vedením profesora Michala Kratochvíla združení v Spolku pre pestovanie slovenského jazyka sa rozhodli povýšiť vlastnú reč na spisovný jazyk Slovákov vydaním Ortografie slovenského jazyka a ďalších gramatických spisov. O tomto svojom historickom rozhodnutí chceli poznať mienku širšej slovenskej verejnosti, najmä inteligencie, a preto sa obrátili na jej predstaviteľov, aby sa k takejto dôležitej otázke vyjadrili. Čo podnietilo vznik prvej spisovnej slovenčiny, o tom v nasledujúcom úryvku hovorí vtedajši dubnický farár Ondrej Mésáros. Úryvok pochádza zo 6. augusta 1786.
Juraj Papánek (1738 - 1802), rodák zo záhorskej dediny Kuklov, pôsobiaci ako katolícky kňaz na maďarsko-chorvátskom pohraničí, v úsilí verejne čeliť náhľadom, ktoré hanobili Slovákov a Slovanov, napísal dielo Historia gentis Slavae - De regno regibusque Slavorum[1]... V jeho úvode osobitne poznamenal, že k napísaniu týchto prvých slovenských dejín ho viedla „láska k historickej pravde a nenávisť k bájkam, ktoré sa pod rúškom pravdy píšu o Slovákoch. V úryvku z jeho knihy[2] autor prezrádza svoje pohnútky k ich napísaniu a podáva informáciu o prírodnom bohatstve Slovenska („kráľovstva Slovákov), ktoré je svedectvom toho, ako si Slováci od začiatkov národného obrodenia zvlášť uvedomovali hodnoty a krásy svojej domoviny, ktoré sa stali jedným z hlavných zdrojov ich národnej hrdosti a povedomia.
Matej Bel pri opise Turčianskej stolice venuje niekoľko riadkov aj jej olejkárom. Z turčianskych olejkárov a šafraníkov, ktorými boli nielen sedliaci, ale i zemania, vyrastala v 19. storočí časť slovenskej buržoázie, ktorá vlastnila na naše pomery značný kapitál v Poľsku, Rusku a Rumunsku.
V meste Žiline bohatí mešťania koncom 14. storočia sa delili na Slovákov a Nemcov. Nemci si však udržali ešte aj v prvej polovici 15. storočia miernu prevahu. Potom si mesto najalo pisárov z českých krajín, ktorí vybavovali agendu mesta. Preto aj jazyk je český, prepletený miestami slovakizmami.
V roku 1723 sa utvorila účastinná spoločnosť, zložená zväčša z rakúskej aristokracie, na využitie atmosferického stroja, ktorého model z Anglicka priviezol Isaac Potter do Novej Bane v roku 1721. Podobný stroj na vyťahovanie vody z baní sa používal už v Cornwallesi. Stroj fungoval do roku 1729. Nedokonalosť tohto stroja sa ukazuje v tom, že neskôr Štiavničan Jozef Karol Hell hľadal nový spôsob na vyťahovanie spodnej vody a v polovici 18. storočia zostrojil viac vodostĺpcových strojov. (Úryvok pochádza od cestovateľa J. G. Keysslera, ktorý navštívil Uhorsko okolo roku 1730.)
Matej Bel vynikal veľkými jazykovými vedomosťami. V roku 1718 vydal pre mládež nemeckú gramatiku Institutiones linguae Germanicae in gratiam Hungaricae iuventutis, z ktorej je tento úryvok. Neskoršie v práci Der ungarische Sprachmeister vystúpil aj na obranu maďarčiny. No svoje slovanské cítenie nezaprel, ako vyplýva z úvodu k biblii, vydanej v Halle v roku 1722 spolu s Danielom Krmanom, ďalej v jeho nedokončenom viaczväzkovom diele Notitia Hungariae aj v úvode ku gramatike Pavla Doležaja.
Kázeň je najstaršou slovenskou jazykovou pamiatkou. Písal ju spišský Nemec, ktorý vedel po slovensky a bol čiastočne vzdelaný i v českom jazyku. Pamiatka svedčí, že na Slovensku sa stala v 15. storočí literárnym jazykom čeština, podliehajúca vplyvu hovorovej reči slovenského ľudu. Mestskí a šľachtickí pisári píšu po česky, kým ľud, nevediaci písať, hovoril nárečovou slovenčinou. Autor kázne spomína farnosť svätého Martina, ktorou bola kapitula na Spiši.
Po vyjdení Tranovského Zpěvníka v roku 1636 pre evanjelikov a v roku 1651 kancionála pre maďarských katolíkov podujal sa Benedikt z Rybníka v Tekovskej pripraviť pre slovenských katolíkov podobný spevník. Použil staré domáce piesne, ale aj piesne s českých kancionálov a niečo aj z evanjelickej tvorby. Nedržal sa spisovnej formy bibličtiny, ale priblížil reč spevníka západoslovenským nárečiam. Jeho úvod o kmeňovom slovenskom vedomí opiera sa o veľkomoravské tradície (Svätopluk, Cyril a Metod) a je zatiaľ prvým dokladom o používaní ľudového jazyka v katolíckych kostoloch aj pri bohoslužbách.
Študenti, ktorí hodlali ísť na vysokú školu, museli mať ukončené stredoškolské vzdelanie. Na stredných školách - kolégiách sa oboznamovali s latinskými alebo gréckymi autormi. V roku 1648 vydali v Trnave slovník latinsko-maďarsko-slovenský, ktorý bol zameraný iba na Vergiliou Eneidu. Aj tento slovník je dokladom, že Uhorsko bolo mnohonárodnostná krajina.
Za tureckých výprav proti Habsburovcom v druhej polovici 16. storočia naše banské i obchodné mestá veľmi trpeli, pretože dvor a uhorské stavy kládli na ne veľké finančné bremená. Pritom obchod ustrnul a bohatstvo mestského patriciátu sa z roka na rok zmenšovalo. Pôvodca piesne bol asi duchovný, ktorý poznal ťažké položenie meštianstva. Jazyk piesne je poznačený slovenským prostredím. (Originál piesne je na väzbe colného súpisu z roku 1590 v archíve mesta Levoča.)
Reformačné hnutie luterovského smeru sa rozšírilo v druhej polovici 16. storočia na celom území Slovenska. Pre praktické potreby duchovenstva a udržiavania vieroučnej jednotnosti vydali v Bardejove katechizmus po česky. Pri tlači vkĺzli do textu i slovakizmy. Je to prvá tlačená kniha, ktorá kultúrne spájala väčšinu slovenského etnika.
Vavrinec Benedikt z nitrianskych Nedožier po štúdiách doma, na Morave a v Čechách sa stal profesorom matematiky a klasickej jazykovedy. Bol dva razy rektorom na pražskej univerzite. V roku 1603 vydal v Prahe českú gramatiku, kde v úvode vyčíta nedbalosť o materinský jazyk a o šľachte hovorí , že radšej rozpráva pololatinčinou ako po slovensky alebo literárnou češtinou.
Náboženská reformačná a čiastočne protireformačná literatúra je písaná na Slovensku starou češtinou. Tento spôsob literárneho jazyka udržal sa najmä u evanjelikov. Praktické ťažkosti nútili spisovateľov niekedy zamieňať Slovákov neznáme slovníkové výrazy výrazmi domácimi, pri čom možno sledovať i slovenské povedomie. Úryvok je z roku 1683.
Elvia Čelebi, turecký cestovateľ, prešiel južným Slovenskom, obsadeným Osmanmi, a poznačil zaujímavé dáta o Nových Zámkoch a Leviciach. V okolí Levíc, podľa jeho správy, sa vraj pestovala ryža. Vystihuje triedne postavenie slovenského ľudu, ktorý je chudobný a je poddanýmaďarským a nemeckým pánom. Obdivoval techniku pekární v Nových Zámkoch a prezrel si budovu súdu, šibenicu a temnicu.
Predstavenstvo banského súdu v Štiavnici oznamuje dolnorakúskej komore, že sa v štôlni, zvanej Horná Bieberštôlňa, použil s úspechom 8. februára 1627 strelný prach. Dovtedy sa ešte nepoužil v baníctve nikde na svete. V tom istom roku použili ho v Krasliciach v Čechách, neskoršie v Rakúsku, Nemecku, Anglicku (1670). Zavedenie odstreľovania tvrdej horniny uľahčilo a zrýchlilo prácu haviarov. Avšak pribudla starosť s odvodňovaním, pretože pribúdalo viac spodnej vody.